Kynek

Kynek,

Pokus o historickú reminiscenciu.

Z dostupnej literatúry, zo spomienok obyvateľov, vlastných spomienok a štúdia dostupnej literatúry zostavil Milan Vencel.

Tento text neprešiel žiadnou pravopisnou úpravou, za prípadné gramatické chyby sa ospravedlňujem.

Poznámka. Text bol v novembri 2019 v časti Príchod Užovičovcov doplnený niektorými údajmi, uvedenými v novovydanej knihe pána Petra Keresteša a kol. Monografia obce Lehota.

Na úvod.

Môj celoživotný záujem o históriu ma dosť logicky priviedol aj k záujmu o históriu vlastnej obce, ktorá je od roku 1960 súčasťou mesta Nitry. Žiaľ, neznalosť jazykov, v ktorých sú písané staršie archívne záznamy ma odradzovala od možnosti ich vyhľadávania a skúmania. Zmienky o Kyneku v pre mňa dostupných mareriáloch boli veľmi kusé, zaberali v podstate iba niekoľko riadkov a opisovali iba 2 - 3 dominanty mojej obce. K doposiaľ uverejneným údajom preto pripájam moje vlastné poznatky, ktoré som získal z rozhovorov zo staršími pamätníkmi, ktoré však nemusia byť úplne objektívne a historicky presné. Podstatnú časť poznatkov som však získal dlhodobým štúdiom novšej literatúry. Kynek je čierna ovca, čo sa týka spracovania jeho histórie. Ktože by v tejto časti mesta bez t. č. jediného zastúpenia v Mestskom úrade zafinancoval spracovanie jej histórie? Hádam len nie samotný Mestský úrad! Nuž skúsil som to ja, laik, bez veľkých ambícií a mnohých nedokonalostí, ale s láskou k svojmu rodisku.

Zostáva mi iba závidieť, ako krásne majú svoju históriu spracovanú niektoré okolité obce, hlavne zásluhou PhDr. Petra Keresteša, riaditeľa Štátneho archívu v Nitre. Hoci je to vzhľadom na súčasné okolnosti veľmi nepravdepodobné, verím, že v budúcnosti sa nájde niekto, kto túto tému odborne spracuje. Historické povedomie a záujem ľudí o život svojich predkov sa neustále zvyšuje, preto je tento môj predpoklad dostatočne realistický.

Časť všeobecná.

Obec Kynek leží asi 5 km severozápadne od Nitry, v severnej oblasti Nitrianskej pahorkatiny, ktorá je typická striedaním chrbtov a dolín s relatívnym prevýšením 30 - 70 metrov. V roku 1980 Rada Okresného národného výboru v Nitre schválila dokument Preventívne opatrenia ochrany prírody okresu Nitra, podľa ktorého je územie Kyneku zaradené v kategórii C. Na týchto územiach možno akúkoľvek činnosť vykonávať len so súhlasom štátnej ochrany prírody.

Ako chránená prírodná pamiatka bol Radou Okresného národného výboru vyhlásený tiež kynecký park. Park je v niektorých materáloch podľa môjho názoru nesprávne označovaný ako majlátovský. Pretože však bol vysadený začiatkom začiatkom 19. storočia, kedy zemepánom v Kyneku bol rod Uzovičovcov, oveľa správnejšie by bolo teda pomenovanie žovičovský.

V parku, vysadenom v anglickom štýle, sa nachádza niekoľko vzácnych drevín, ktoré sú v Zozname chránených stromov Nitry. Patria sem jasany poľné, hrab obyčajný, ale hlavne 4 stromy platanov východných, z ktorých najväčší je umiestnený v centre parku. Má výšku asi 30 metrov, obvod 6-7 metrov a jeho vek sa odhaduje na 200 rokov, presný dátum výsadby bohužiaľ neviem, orientujem sa podľa pravdepodobného dátumu výstavby kaštieľa. Prekvapuje ma, že tento strom som nenašiel v Zozname chránených stromov Slovenska ! Park má celkovú rozlohu 14 900 metrov štvorcových a patrí pod ŠOP - S - CHKO Ponitrie. Negatívnouu stránkou parku je, že mu chýba podsadba nových stromov. Ćasť parku bola v časoch združstevňovania zlikvidovaná na priestory pre chov ošípaných a neskôr oviec. V roku 1979 víchrica poškodila niekoľko stromov. V súčastnosti patrí približne polovica parku Ústavu s liečebno - výchovným režimom, druhú polovicu, pre verejnosť však neprístupnú, spravuje pravdepodobne CHKO Ponitrie, nevenuje mu však takmer žiadnu pozornosť. V jeho juhovýchodnej časti sa nachádza športový areál.

Stredom obce preteká Kynecký potok, ktorý zbiera vodu z prameňov kyneckého lesa a Šúdolskej doliny. V Lužiankach - Kajse sa potok vlieva do rieky Nitry. Patrí do správy Povodia Váhu, ktoré občas vykonáva jeho prečistenie.

Kynecký les, ležiaci juhozápadne od obce tvoria porasty hrabovo - dubobé, sčasti dubovo - bukové a tiež hrabové s prímesou jaseňa a javora. Okraj lesa tvoria agáčiny. Prvú zmienku o lese som zaznamenal z roku 1505, bol vtedy predmetom sporu dvoch záujemcov o drevo. Z lovnej zvere sa tu vyskytujú zajace, bažanty, líšky, vysoká zver a zriedkavo tiež diviaky a muflóny. Na jeho okraji, tam kde je dnes ulica Pod lesom, rástlo niekoľko stromov gaštana jedlého. Po vzniku sídliska Klokočina však boli tieto stromy pod nájazdmi jej obyvateľov úplne zdevastované. V súčasnej dobe patrí Kynecký les pod Lesy Slovenskej republiky š.p., odštepný závod Palárikovo.

Časť historická.

Prvá písomná zmienka o Kyneku má veľmi zaujímavé pozadie. Datuje sa do roku 1006 a nachádza sa v kráľovskej listine, ktorá sa dlho považovala za najstaršiu listinu na Slovensku. Podľa tejto listiny vraj uhorský kráľ Štefan I. Svätý /975 alebo 980 - 1038/ pri návšteve Nitry daroval kanonikom kapituly pri kostole svätého Emeráma okrem osady medzi mestom a hradom aj desiatok obilia a vína z Kyneku, Pároviec, Mlynáriec a Krškán. Zistilo sa však, že táto listina je falzifikát zo začiatku 18. storočia.

Platnou prvou písomnou zmienkou tak zostáva zápis z roku 1246, kde sa uvádza ako kráľovský majetok Kuniuk, patriaci Nitrianskemu hradu. Názov obce sa najčastejšie odvodzuje z maďarského Konyok = lakeť.

Už v roku 1257 sa spomína kňaz na Kyneku. Stál tu kostolík zasvätený Všetkým svätým. Bola to pravdepodobne pôvodne románska stavba, ktorej apsida / polkruhový výklenok / sa končil klenbou.

V roku 1452 pod názvom Kewnewk patril Mikulášovi Šuranskému a mal 13 usadlostí. Nemecky znejúci názov možno poukazuje na čiastočné nemecké osídlenie, ktoré na našich územiach nastalo po tatárskom vpáde v rokoch 1240 - 1241. Žiaľ, o zmienenom majiteľovi som nenašiel žiadnu zmienku ani v monografii mesta Šurany, či v obci Šurianky.

V roku 1598 obec úplne spustošili krymský tatári, ktorí boli súčasťou tureckého vojska utáboreného pod vedením veľkovezíra Ibrahima pašu pri Mojmírovciach. Odtiaľto podnikalo ničivé výpady do okolia, plienili a veľa ľudí zobrali do zajatia. Podľa súpisu z roku 1600 bolo v Kyneku vypálených 15 domov, čiže vlastne celá obec.

Toto obdobie malo zrejme fatálne následky, pretože podľa súpisu z roku 1664 bola obec stále spustnutá a bola iba osadou blízkej obce Lehota. K tomuto neutešenému stavu zrejme prispelo aj dobytie Nitry a spustošenie jej okolia v roku 1688 tureckými vojskami.

V tom čase Kynek územne patril ostrihomskému arcibiskupstvu, až do roku 1688, vtedy ho ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni /Szelepcsényi /- Pohronec, rodák zo Slepčian pri Nitre, odkázal nitrianskej kapitule.

Veľký prelom v živote obyvateľov Uhorska a teda aj obyvateľov našho územia, ktoré sa vtedy nazývalo Horné Uhorsko / Felvidék /, znamenala porážka Turkov pri Viedni roku 1683. Turecké vojsko, ktorému velil veľkovezír Kara Mustafa / sultánov následovník /, v preklade Čierny mustafa, bolo na hlavu porazené spojenými kresťanskými vojskami pod vedením poľského kráľa Jána III. Sobieskeho. Turci začali postupne opúšťať dobyté územia, do ktorých sa postupne prisťahovalo nové obyvateľstvo.

Príchod Užovičovcov.

V roku 1694 získal Ján Užovič / maď. Uzovics / kráľovskú donáciu na obec Kynek pri Nitre a trvale sa tu usadil ako hlavný zemepán obce spolu zo svojou manželkou Juditou Lévaiovou. Pochádzal z chorvátskeho zemianskeho rodu Horvát-Užovič, ktorý patril medzi mladé armalistické rody. Jeho predok Mikuláš a jeho brat Juraj získali dňa 1. januára 1650 erbovú listinu od uhorského kráľa Ferdinanda III. Ján Užovič bol synom Juraja z erbovej listiny. Pôsobil ako úspešný advokát šľachtickýh rodov, právny zástupca a notár Ostrihomského arcibiskupstva a prísažný prísediaci kráľovskej tabule, s čím súvisel aj jeho spoločenský a majetkový vzostup. Prvé väčšie majetky záskal po Derfšiovcoch v obci Peťová/ maďarsky Petofalva pri Trnave/ v rokoch 1681 až 1686 a následne v Lehote a Kyneku. S majetkovou transakciou Očkai-Užovič na majetky v Lehote a Kyneku súhlasil 27. januára 1694 aj samotný uhorský kráľ a rakúský cisýr Leopold I. Dňa 30. septembra 1694 sa následne uskutočnila štatúcia Užovičovcov do týchto majetkov. V tom istom roku bol uvedený do majetkovej držby vo Veľkom Záluží, neskôr vo Vrbovom a mal tiež čiastočný majetok v Nitre na Párovciach. Je veľmi pravdepodobné, že na tieto majetky úplne spustošené nájazdami Turkov pozval kolonistov z rôznych severnejších oblastí Slovenska. Presný dátum úmrtia Jána Užoviča sa mi nepodarilo zisťiť, podľa nie celkom úplného prehľadu rodokmeňa Užovičovcov to muselo byť niekedy okolo roku 1730.

Po jeho smrti spravoval kynecký majetok syn Ján Užovič II. zo svojho sídla v Peťovej. Majetok neskôr zdedili jeho synovia Jób /zomrel 1747, manželka Júlia Dežeová /, Alexander /zomrel 1764, manž. Eva Gellértová/ a Mojžiš /zomrel asi 1771, manželka Anna Sentivánni /. Alexander a Mojžiš si po smrti svojho bezdetného brata Jóba rozdelili majetky v Kyneku a Lehote. Na základe majetkovej deľby z 25. marca 1751 sa ich sídlo v Kyneku / curia seu domus residentionalis / rozdelilo na dve rovnaké majetkové časti. Hornú časť kúrie , kde bola situovaná sýpka s objektom kúrie, získal Mojžiš ako starší z bratov. Myslím, že je to tá časť, na ktorej stojí dnešný kaštieľ, až po koryto kyneckého potoka. Dolnú časť, vpravo od toku potoka, na ktorej boli postavené stajne, získal Alexander. K prerozdeleniu medzi bratmi došlo aj v prípade želiarov, ornej pôdy a vinohradov v Kyneku, viníc v Mlynárciach a tiež medzi poddaných v Lehote.

Zo súrodencov Mojžiša, Alexandra a Jóba Užovičovcov zanechal mužských potomkov iba Alexander - dvojičky Vavrinca /1747-1804 / a Antona /1747-1807/, ktorí bývali na Kyneku a tu aj zomreli.

Po bezdetnom Antonovi a jeho súrodencovi Vavrincovi zdedil majetky Vavrincov jediný syn Ján Užovič /1791-1848 /,ktorý sa stal najvýznamnejším členom rodu. Hoci zomrel v Pešti, pochovaný bol na Kyneku. Jeho manželkou bola Johana Nepomucena Užovičová, rodená Motesiczká /1809-1894/. Na základe urbárskych zákonov z roku 1853 prišlo ku komasácii, čiže scelovaniu vydelených majetkov v prospech doterajších užívateľov pôdy. V súdnom procese dostala Johana za majetok a pôdu v obci Lehota odškodnenie vo výške 6100 zlatých. Johana je pochovaná na cintoríne v Kyneku.

Z piatich plnoletých detí Jána Užoviča / Pavol, Juraj, Mária, Śtefánia a Ĺudmila/ prešiel neskôr veľkostatok na jeho syna Pavla. Na konci 19. storočia bol vlastníkom rozsiahleho veľkostatku vo výmere 2700 uhorských jutár v Nitre a obciach Pečeňady, Źlkovce, Kynek a Lehota.

V roku1752 žilo v Kyneku okrem zemanov 18 rodín, z toho 2 želiarske, 14 sluhovských a 2 rodiny nájomcov pánskej pálenice a sladovne. Podľa daňového súpisu z roku 1828 bolo v Kyneku 12 podželiarských rodín, ktoré obrábali vinice. V polovici 19. storočia bolo v Kyneku 174 obyvateľov, koncom storočia už 285. Zo 750 jutrového chotára väčšina patrila k užovičovskému veľkostatku, na menšej čiastke hospodárilo 55 maloroľníkov. Bezzemkovia pracovali ako poľnohospodárski nádenníci. Roku 1921 mal Kynek 27 domov s 55 bytmi a 311 obyvateľmi.

Poznámka 1

želiar - dom so záhradou, bez rolí a lúk

podželiar - námedzní pracovníci, kováči

služobníci - pastieri oviec a kráv

zeman - príslušník sľachtického stavu najnižšieho stupňa.

Poznámka 2

Podľa niektorých autorov i spomienok pamätníkov bola prevažná časť písomností a tiež zariadenia z pečenadského kaštieľa, ktorý bol rodovým centrom, rozobraná a zničená počas Veľkonočných sviatkov v roku 1945 postupujúcou sovietskou armádou. Časť archívneho fondu rodu Užovičovcov sa však našla v roku 1950 na povale kaštieľa v Kyneku. Jedna časť písomností sa nachádzala v pôvodných fascikloch, ale druhá časť bola v dezolátnom stave a dala sa zrekonštruovať len čiastočne. Tento archívny materiál sa nachádza v Štátnom oblastnom archíve v Ivánke pri Nitre. Je uložený do 61 krabíc /Fond Užovičovcov 3b, fasc. 4, no. 166 /. Obsahuje majetkovoprávne písomnosti, súdne procesy, hospodárske účty a doklady, hospodárske a osevné výkazy. Je v ňom veľa údajov k dejinám obcí Pečeňady a Peťová a ja dúfam, že aj k dejinám obce Kynek. Vzhľadom na moju horeuvedenú jazykovú negramotnosť /okrem českého a čiastočne ruského jazyka / som v tomto archíve nepátral a myslím, že aj iní autori ho využili iba neúplne.

Kto boli Užovičovci.

Zemiansky rod Užovičovcov utekal z Chorvátska pred postupujúcimi Turkami a na Slovensko prišiel nieledy v polovici 15. storočia. Po získaní kráľovského dekrétu sa usadili v osade Peťová, dnes južná časť obce Pečeňady a odvtedy ju mali v držbe nepretržite. Postupom času nadobudli určité majetky nielen v Pečeňadoch, ale aj Bučanoch a Šterusoch / obec neďaleko Vrbového/, ktoré dávali do prenájmu iným záujemcom. Jedna vetva tohto rodu začiatkom 18. storočia nadobudla majetky v Novohradskej župe a rodinnými zväzkami získala majetky aj v Peštianskej župe. Sídlo panstva Užovičovcov bolo spočiatku v Peťovej, majetková správa sa neskôr presťahovala do Kyneku. Panstvo spravoval provízor, čiže správca, ktorému bol podriadený frumentár /obilník/.

Z ďalších členov rodu, ktorí zastávali významnejšie funkcie, sa mi podarilo zistiť nasledujúcich.

František / nar. 1743/ - v rokoch 1790-1794 bol podžupanom v Nitre a zemepánom Lehoty a Kyneku. V knihe o Veľkom Záluží som sa dočítal, dňa 8. júna 1783 sa v ujlackom farnom kostole spolu s nitrianskou elitou zúčastnil sobáša Jozefa Forgáča s grófkou Máriou Koháriovou.

Ján - kráľovský stolník /čestná hodnosť dvorného ceremoniálu/, zomrel v roku 1803.

Ján / 1791-1848/, v roku 1825 podžupan v Nitre, v roku 1833 župan ostrihomskej župy, kráľovský radca a mistodržiteľský radca.

Alexander - 1792-1858, komorník.

Užovičovci použíali svoj rodinný erb,ktorého štít je rozdelený na štyri časti.

Prvý a štvrtý štvorec je modrý, druhý a tretí je krvavočervený. V prvom a štvrtom štvorci je zlatý dvojchvostý lev s korunkou na hlave. Krížom cez štvorce z ľavého dolného rohu do pravého horného rohu sa vinie pás s modrými a bielymi kockami, čo poukazuje na ich chorvátsky pôvod. Helma na erbe nesie zlatého dvojchvostého leva, ktorý drží krivú šabľu medzi dvoma orlími krídlami a na hlave má korunku. Celý erb je ovinutý dubovým lístim. Erb je možné vidieť na čestnom nádvorí kaštieľa v Kyneku, ale jeho farebné prevedenie sa vplyvom počasia a času stráca. Jeho farebné prevedenie je však možné nájsť na internete.

Kompletný genealogický význam erbu mi nie je známy, pátram zaťiaľ bez úspechu.

Poznámka. Obec Kynek nemala a nemá svoj vlastný erb. Nenašiel som ho ani v zozname erbov slovenských miest a obcí. Pri troche neskromnosti je však možné stotožniť sa z erbom rodu Užovičovcov.

Pavol Užovič / 1833-1898 /, posledný mužský potomok niekdajšieho feudálneho rodu, bol majiteľom veľkostatku o výmere 2700 uhorských jutár / 1 uhorské jutro = asi 1,4 ha /. K veľkostatku so sídlom v Peťovej patrili Pečeňady, Źlkovce, Kynek, Lehota a čiastkový majetok v Nitre. Okrem toho vlastnil majetky v Bratislavskej a Peštianskej župe. Zaviedol chov anglických plnokrvných koní a choval vyše 400 kusov rožného dobytka. Zomrel náhle roku 1989, pochovaný je na cintoríne v Kyneku. Dosiahol niekoľko významných postavení, podľa nápisu na náhrobnom kameni bol cisársko-kráľovský komorník/ čestná funkcia za významné služby cisárskemu dvoru/ a v rokoch 1881-1887 bol členom uhorského parlamentu za hlohovecký okres. Predpokladám, že v tomto období bola postavená aj teheľňa, vyrábajúca tehly s označením U. Z tehál bolo postavených aj niekoľko stavieb v Kyneku, čo potvrdzuje výskyt tehál s týmto označením v starších kyneckých domoch.Jej existenciu mi potvrdilo niekoľko starších občanov

K smrti posledného mužského potomka užovičovského rodu sa v Kyneku dlho tradovala povesť, podľa ktorej sa člen rodu Béla pokúsil o atentát na cisára Františka Jozefa I. Pokus sa nevydaril, atentátnik i napriek triku s obrátenými podkovami svojho koňa bol dolapený a popravený rozštvrtením v Komárne. Cisár vraj vydal nariadenie, podľa ktorého sa muži užovičovského rodu nesmeli ženiť, čo viedlo k vymretiu rodu po meči. Je to veľmi pekná báj, avšak nepravdivá. Na cisára bol síce spáchaný neúspešný atentát v roku 1853, lenže podľa mojich dlhoročných štúdií sa ho nezúčastnil žiadny Užovič.

Po smrti Pavla prevzala celý, teda aj kynecký majetok jeho sestra vdova Blundellová, posledný žijúci potomok rodu. Grófka Ĺudovíta Louisa Blundellová bola manželkou vyššieho anglického dôstojníka Charlesa /Karola/ Blundella. Narodil sa v roku 1819 v mestečku Crosby Hall, ktoré je dnes súčasťou Liverpoolu. Pretože bol katolíckeho vyznania, nemohol slúžiť v anglickej protestantskej armáde kráľovnej Viktórie. Vstúpil preto do katolíckej rakúsko-uhorskej armády. Predpokladám, že počas pobytu v Uhorsku sa zoznámil s mladou grófkou Ĺudovítou Užovičovou, s ktorou v roku 1859 uzatvoril manželstvo v Pečeňadoch.

Ĺudovíta sa narodila 18. novembra 1839 v Pečeňadoch. Tu žila v nedávno postavenom kaštieli /1825/, až pokiaľ sa so svojim manželom nedsťahovala do jeho rodiska v Anglicku. Neskôr sa odsťahovali do Londýna a žila tu 32 rokov. V roku 1860 sa jej narodil jediný syn Tomáš /Tamás/, ktorý však zomrel ako 2 - ročné dieťa. Podľa autora Pečeňadskej pamätnice pána Milana Hromníka, dala grófka jeho telesné pozostatky zamurovať do steny kaštieľa v Peťovej. Túto informáciu si dovolím spochybniť, pretože Tomáš je s najväčšou pravdepodobnosťou pochovaný v Kyneku, o čom svedčí jeho náhrobok na miestnom cintoríne, hneď vedľa svojej matky. Je však možné, že náhrobný kameň je iba symbolický. Po smrti svojho manžela v roku 1895 sa vrátila do Pečeniad .

Grófka Blundellová bola zrejme veľmi schopná žena, najmä pre obyvateľov Pečeniad sa stala priam požehnaním. Dala tu postaviť kostol a kláštor, k jednotriednej škole dala pribudovať ešte jednu triedu. Ako poslankyňa uhorského snemu využila svoj vplyv a presadila spojenie Peťovej a Pečeniad do jedného správneho celku. V miestnom kostole je umiestnená jej podobizňa, na ktorej je vidieť jej vyznamenanie Csillagkereszt /Kríž s hviezdou /.

Ĺudovíta Užovičová-Blundellová trpela chronickou žalúdočnou chorobou. Práve počas liečby tohto neduhu v Karlových Varoch v roku 1898 dostala správu, že náhle zomrel jej brat Pavol Užovič. Stala sa tak dedičkou celého panstva, vrátane Kyneku.

Zomrela po operácii na zlyhanie srdca 2. januára 1913 v 74. roku života. Smútočné obrady sa konali v pečeňadskom kostole. Po obradoch previezli jej ostatky na Kynek. Tu ju 4. januára 1913 pochoval nitriansky farár Kolomam Smida vedľa jej syna Tomáša.

Týmto dátumom sa teda končí 211 rokov pôsobenia rodu Užovičovcov v Kyneku !

Poznámka 3. Pán farár Koloman Smida z Rímsko-katolíckeho farského úradu Nitra-Dolné mesto mal zrejme v kompetencii Kynek, pretože jeho podpis som našiel aj na duplikáte výpisu z matriky narodených, vystavenom pre môjho otca Ĺudovíta zo dňa 22. 10. 1932.

Kapitola o Pečeňadoch a Peťovej / Péterfalva /.

V časoch mojej mladosti, keď som pátral po pôvode Užovičovcov, dozvedel som sa od pána Michala Fábryho, miestneho a môjho prvého učiteľa, že Užovičovci prišli na Kynek z dediny, ktorá sa nazývala Péterfalva. V preklade z maďarčiny to znamená Petrova dedina. Dlho som márne pátral po miestach s podobným názvom, náväznosť na rod Užovičovcov som však neobjavil. Až v roku 1999 sa zhodou priaznivých okolností u mňa objavili zástupcovia obce Pečeňady na čele zo starostom pánom Ladislavom Boháčikom. Pri príležitosti 100. výročia posviacky kostola v Pečeňadoch, postavený zásluhou grófky Blundellovej, ktorá v tejto obci požíva veľkú úctu, hľadali jej hrob. Zásluhou pána pátera Milana Hromníka, tajne vysväteného kňaza Spoločnosti Ježišovej a historika, ktorý pri tejto príležitosti vydal Pečeňadskú pamätnicu a už predtým spracoval históriu obce, v ktorej uverejnil niekoľko zaujímavostí aj o Kyneku zistili, že bola pochovaná v Kyneku. S úžasom som zistil, že mnou dlho hľadaná Péterfalva je vlastne obec Peťová, ktorá sa však práve grófkinou zásluhou v roku 1898 zlúčila s Pečeňadmi. Okamžite sme nadviazali spoluprácu, neskôr aj na úrovni predstaviteľov obcí. Pán starosta Boháčik iniciatívne zariadil opravu užovičovských náhrobných kameňov, úpravu okolia a hlavne inštaláciu pamätnej dosky. Jej nápis znie - Z príležitosti 100. výročia posviacky kostola a založenia kláštora Sestier Svätého kríža spomínajú vdační obyvatelia obce Pečeňady. 30. októbra 1999. - Pán páter Hromník slúžil v kyneckom kostole omšu, na ktorej sa okrem miestnych obyvateľov zúčastnili aj občania Pečeniad. Samozrejme, že prítomní boli aj predstavitelia obidvoch obcí. Spolupráca pokračovala vo forme stretnutí predstaviteľov obcí, priateľských futbalových zápasov, ale aj stretnutím riaditeliek Detských domovov v obidvoch našich obciach. Śkoda, že po určitom čase táto zaujímavá spolupráca skončila.

Ako zaujímavosť uvádzam, že rodinu Užovičovcov a kynecký kaštiel navštívil niekoľkokrát aj František Palacký /1798-1876/, český historik, politik a kultúrny činiteľ, nazývaný tiež otec českého národa, ktorý tu bol častým hosťom. Podľa historika Milana Varsika tu rád zabával hostí hrou na klavír, pričom využíval svoje znalosti maďarčiny. Naposledy v kaštieli prenocoval 6. februára 1823, potom cez Bratislavu a rodné Hodslavice odcestoval do Prahy.

Nástup Majlátovcov.

Po smrti grófky Blundellovej, pravdepodobne na základe testamentu, sa stal dedičom kyneckého panstva jej krstný syn gróf Alojz Majláth, ktorý však bol v tom čase neplnoletý /mal 8 rokov/. Pochádzal z bohatého a vplyvného grófskeho a barónskeho rodu. Presný pôvod rodu sa mi nepodarilo zistiť, podľa bývalého nitrianskeho kronikára pána Pavla Takáča boli nemeckej národnosti, katolíckeho vyznania. Iné a myslím, že presnejšie zdroje umiestňujú ich korene do Sedmohradska v dnešnom Rumunsku. V každom prípade patrili medzi významné šľachtické rody v Uhorsku, pretože Gabriel Majláth získal barónsky titul už v roku 1547. Dopomohol mu k tomu príbuzenský vzťah a vplyv krajinského sudcu, neskoršieho palatína Tomáša Nádassyho. Nedostali sa však medzi osemnásť najvyššie postavených rodín v Uhorsku, ktorým Habsburgovci udeľovali titul knieža.

Rodina mala zrejme niekoľko vetiev, pretože ich sídla je možné vysledovať na území celého dnešného Slovenska a určite tiež v Maďarsku, ako vidieť práve na príklade grófa Alojza.

Jedno z rodových centier sa nachádzalo v Gbeľanoch, okres Źilina, kde v kaštieli z polovice 18. storočia sídlil gróf Juraj Majláth II. pôvodom zo Zavaru, spolu so svojou manželkou Śarlotou, rodenou Zichyovou. Ich syn Ferdinand sa oženil v roku 1926 s grófkou Hubertou Széchényiovou. Posledným majiteľom panstva bol dr. Ferdinand Majláth, ktorý zomrel v roku 1928. Kaštieľ je situovaný uprostred parku, renovovaný v rokoch 2014-2015 ako luxusný hotel.

V Zavare, okres Trnava, mala rodina majláthovcov počas 19. storočia najväčší vplyv na hospodársky rast obce v celej jej historii.

Rodinné sídla sú tiež známe z Malých Krškán v Levickom okrese, v Kráľovskom Chlmci a vo Veľkých Uherciach. V Śpačinciach sa Majláthovci sobášom dostali do rodiny Užovičovcov.

Majetky vlastnila rodina aj v Pribeníku / Košický kraj / ešte aj za 1. čsl. republiky. Kaštiel si tu postavili v roku 1789.

Mňa a mojich rodákov však, pochopiteľne, najviac zaujímajú Majláthovci, ktorí mali úzke väzby a kontakty na Kynek.

V susedných Lužiankach / predtým Śarlužky-Kajsa/ odkúpil po roku 1848 takmer všetky majetky spomínaný šľachtický rod. Základ ich tunajšieho majetku položil kráľovský radca a personál / zástupca uhorského kráľa v súdnictve /, tolniansky župan /župa v dnešnom Maďarsku pri brehu Dunaja/ gróf Juraj Majláth /1752-1821 /, syn hontianskeho podžupana Jozefa Majlátha. Bol rodák z Malých Krškán pri Leviciach v Honte, a v roku 1800 odkúpil tunajší majetok aj s kúriou.

Dedičom majetku sa stal jeho syn Juraj Majláth mladší /1786-1862 /, rodák zo Zavaru pri Trnave. Podobne ako jeho otec , aj on zastával vysoké krajinské a župné funkcie. Postupne bol kráľovským personálom, bratislavským podžupanom, hontianskym županom a do roku 1848 aj krajinským sudcom. V roku 1812 sa oženil v Nitre s Karolínou Užovičovou, členkou šľachtického rodu z Kyneku a sestrou nitrianskeho podžupana, ostrihomského župana, septemvira /člen 7-člennej rozhodovacej komisie/ Jána Užoviča /1791-1848/, čím získal aj podiely v susednom Kyneku ! Manželka Karolína je pochovaná v Kyneku.

V roku 1882 bol už vlastníkom majetkov v Kajsi jeho syn Juraj Majláth najmladší /1818-1883 /. Svoju úradnú karieru si vybudoval v Baraňajskej župe, kde sa vypracoval na hlavného župana. Neskôr bol menovaný do čestnej funkcie hlavného kráľovského taverníka.

Pozoruhodné je, že títo zemepáni sa vzhľadom na svoje funkcie v Kajsi priamo nezdržiavali, počas návštev svojho majetku prebývali u príbuzných Užovičovcov v ich kaštieli v Kyneku.

V rokoch 1918-1932 boli vlastníkmi majetkov v Kajsi Śtefan, Gejza a Alojz Majláthovci.

A práve gróf Alojz Majláth je osoba, ktorá nás veľmi zaujíma, pretože v roku 1929

sa stal zemepánom v Kyneku. Kto spravoval Kynecký majetok do jeho príchodu, vzhľadom na to, že určitú dobu bol ešte neplnoletý a grófka Blundellová zomrela v roku 1905, sa mi nepodarilo zistiť.

Gróf Alojz Ladislav Ignác František Anton Mária Jozef Majláth sa narodil 21. 6. 1905 v meste Nógrádgárdony.

Jeho otec bol Śtefan /13. 1. 1860 v Pätikostolí - 26.7.1933 v Nógrádgárdony/, matkou mu bola Mária, grófka Ziči /Zichy/. Alojz mal staršieho brata brata Gejzu, narodeného v roku 1896 / zomrel v Toronte 1971 / a sestry Máriu a Adelu. Podľa spomienok miestneho učiteľa Michala Fábryho, ktorý bol s grófom v priateľskom vzťahu, mal za manželku Annu, barovú tanečnicu z Budapešti, s ktorou sa oženil napriek protestom svojich rodičov. Manželka Anna bola vraj židovka, neskôr pokrstená. Ich manželstvo bolo bezdetné, možno aj preto si obľúbili niektoré deti z dediny.

Gróf Alojz prišiel do Kyneku niekedy okolo roku 1929. Pre svojich sluhov dal postaviť niekoľko bytov, niektorým obyvateľom predal pozemky na stavbu domov a zaslúžil sa o kultúrne pozdvihnutie obce. Miestnej mládeži poskytol pozemok na zriadenie futbalového ihriska.

Podľa ústneho podania väčšiny pamätníkov bol gróf príjemný človek, na rozdieľ od svojej manželky, ktorá bola veľmi prísna a rada používala veľkopanské maniere. Gróf si údajne precízne evidoval výdaje a príjmy zo svojho majetku, taktiež počet obyvateľov Kyneku, ich narodenia a tiež ich úmrtia. Písal vraj kroniku obce a zrejme aj kroniku svojho rodu.

Po skončení 2. svetovej vojny daroval kaštieľ Úradu okresnej starostlivosti o mládež, /ja si však myslím, že už skôr bolo rozhodnuté o jeho zoštátnení / a presťahoval sa do budovy miestnej školy. Tu býval do roku 1946, kedy musel ako maďarský štátny občan opustiť Ćeskoslovensko iba s povoleným množstvom osobného majetku /okolo 50 kg na osobu/.

Źil v Budapešti do roku 1956, po revolúcii musel vraj odísť do Anyiati, obce asi 50 km od Budapešti. Podľa niektorých iných zdrojov pracoval ako poradca na ministerstve poľnohospodárstva, neskôr v dôchodkovom veku bol taxikárom v Budapešti.

V 60.-tych rokoch /asi 1966-67 / navštívil Kynek, prezrel si kaštieľ a vceľku pochvaľne sa vyjadril o jeho stave. V kaštieli už zostalo málo z jeho vecí, niečo si po jeho odchode rozobrali známi, časť sa asi rozkradla. Kroniku, ktorú vraj písal, mu na hranici zabavili maďarskí žandári. Gróf Alojz zomrel v Dunaujvárosi dňa 24.2.1990. Ćo sa stalo s jeho manželkou sa mi nepodarilo zistiť.

Odchodom grófa Alojza Majlátha v roku 1946 sa skončilo účinkovanie tohto rodu v Kyneku.

Poznámka 4. V decembri 1918 Československo oficiálne zrušilo šľachtictvo a aristokratom odobralo ich tituly.

Poznámka 5. Prekvapuje ma, že vyhláškou Povereníctva vnútra z roku 1948, ktorou sa zmenili maďarsky znejúce názvy miest a obcí na území celého Slovenska, sa nezmenil názov našej obce.

Významnejšie pamiatky v Kyneku.

Kostol Všetkých svätých.

Kostolík sa spomína už v roku 1257 v súvislosti s kňazom na Kyneku. Zdá sa, že už vtedy bol zasvätený Všetkým svätým. Bola to pravdepodobne pôvodne románska stavba, ktorej apsida /polkruhový výklenok/ sa končila klenbou. Základy apsidy sú asi jedinými pozostatkami z románskych čias, nikto ich však nepreskúmal ! Užovičovci ho v roku 1728 barokovo prestavali a rozšírili , pričom apsidu pojali do pôdorysu nového kostola a klenbu nahradili kupolou. Predpokladám, že v tomto období bola pod kostolom zriadená rodinná hrobka. Sú v nej uložení členovia rodu až do roku 1875, vtedy sa hrobka zrejme naplnila a začalo sa pochovávať vonku pred kostolom. V roku 1791 kostolík upravili v klasicistickom slohu a pri vstupe do areálu postavili kamenný kríž, datovaný do roku 1796. Stavebnými úpravami prešiel kostol aj v rokoch 1883 a 1941.

Terajšia stavba kostola je jednolodová sieň s polkruhovou predĺženou apsidou a bočnými prístavkami z oboch strán. Veža zo zvonicou bola pôvodne predstavaná, zrejme podľa vzoru talianskych kampaníl, neskôr vtiahnutá do priečelia. Výrobcu zvona a letopočet jeho vzniku sa mi zatiaľ nepodarilo zistiť. Loď kostola má rovný strop s nástennou freskou od nitrianskeho akademického maliara Edmunda Massányiho z roku 1941, motívom ktorej je Nanebovzatie Panny Márie. V tomto roku dostal kostol súčasnú podobu.

Hlavný oltár je neogotický z roku 1883 so starším obrazom Všetkých svätých a s barokovými sochami svätých Ladislava a Śtefana z 18. storočia. Svätý Ladislav,1064 - 1077 nitriansky údelný knieža a uhorský kráľ 1077-1095, veľmi obľúbený panovník a zákonodarca, o čom svedčí aj kniha / kódex / v jeho ruke. Svätý Štefan /997-1038/, nazývaný tiež Veľký, zakladateľ a prvý kráľ Uhorska. Nachádza sa tu tiež rokokový obraz svätého Jána Nepomuckého /1345 - 1393/, ktorý zobrazuje jeho zvrhutie z Karlovho mosta do Vltavy na rozkaz cisára Svätej rímskej ríše Václava IV./1361 - 1419/. Ako spovedník jeho manželky Źofie napriek cisárovmu naliehaniu neprezradil jej spovedné tajomstvo, preto bol takto potrestaný. Na protiľahlej strane je obraz svätej Alžbety Uhorskej, /1207-1231/, nazývanej tiež Durínska, dcéry uhorského kráľa Ondreja II. /1177-1235/. Narodila sa na Bratislavskom hrade. Je známa ako patrónka žobrákov,vdôv a sirôt. Ruže v jej náručí majú symbolický význam, jej príbeh je možné nájsť na internete. Obidva obrazy sú v klasicistických rámoch z druhej polovice 18. storočia. Autorov obrazov dostupná literatúra neuvádza. Pri výstupe zo sakristie sa nachádza tzv. sakristiový zvoniec, oznamujúci začiatok omše. Jeho výrobca a dátum výroby, resp. jeho montáže mi nie je známy. Oltárnu časť od lode kostola oddeľuje tzv. Víťazný oblúk,typický pre kresťanské kostoly, pripomínajúci víťazstvo Kristovej cirkvi nad inými náboženstvami.

Približne 5 metrov od hlavného vstupu sa nachádza mramorový poklop, ktorý je zabezpečený štyrmi oceľovými klinmi. Tento zrejme slúžil na ukladanie rakiev zosnulých členov užovičovského rodu do rodinnej hrobky. Za môjho života nikto hrobku nepreskúmal, hoci jednému pokusu niekedy v rokoch 1952-1953 som bol ako chlapec osobne prítomný. Štyria dedinskí chlapi si však ani za pomoci bežného náradia s ťažkým poklopom nedokázali poradiť. Dúfam, že v budúcnosti sa nájde historik, ktorý sa bude venovať rodu Užovičovcov a nazrie aj do hrobky.

Kostol patril a dodnes patrí pod faru Nitra - Dolné Mesto. Preto sem každý rok na sviatok Všechsvätých chodili príslušní farári slúžiť omšu. Až neskôr biskup Ján Gustíni /1764-1777/ nariadil, aby sa tu omša slúžila viackrát do roka, vždy na výnimočné cirkevné sviatky. Na žiadosť novej majiteľky panstva, pani grófky Blundellovej , sa približne od roku 1898 slúžili omše každú nedeľu a na sviatky. Bohoslužby vykonával rád františkánov, neskôr, keď sa ich počet znížil, bol poverený bohoslužby vykonávať vysvätený kňaz a knihovník z Dolnej fary Viktor Held. Postupom času sa tu vystriedalo veľa kňazov.

Medzi najznámejších a najdlhšie pôsobiacich patrili špirituál Kňažského seminára Jozef Žaťko /1938-1948/, neskôr profesor ThDr. Jozef Vrablec, /1914-2003/, narodený v obci Závod pri Malackách, študoval na gymnáziu v Nitre. Tu pôsobil ako kaplán a profesor náboženstva v rokoch 1945-1952. Prednášal na katedre pastorálnej teológie v Kňažskom seminári svätého Gorazda v Nitre, vynikajúci kazateľ. Zomrel v Nitre. Omše tu slúžil aj ThDr. Boleček a iní. Podľa ústneho podania v rokoch 1931-1933 tu niekoľkokrát slúžil omšu aj PhDr. Jozef Tiso /1887 -1947/, neskorší prezident Slovenského štátu. V tej dobe pôsobil ako špirituál v Kňažskom seminári. Všeobecné pomery na Kyneku sa mu asi veľmi nepáčili, pretože pre Kynek mal nelichotivé pomenovanie "hnilý kút". Neskôr tu omše vysluhoval tiež prof. ThDr. Ladislav Belás /1930 -2001/, ktorý pôsobil na katedre dejín a kanonického práva, od roku 2000 ako riaditeľ a správca Diecéznej knižnice. Významnou osobnosťou, ktorá občas slúžila omše v našom kostole, je súčasný nitriansky biskup ThDr. Viliam Judák.

V pripade priaznivého počasia sa 1 x ročne, vždy na sviatok svätého Urbana, sa konali bohoslužby v kaplnke na Śúdoli. Prichádzalo sa sem v sprievode z Kyneku, odkiaľ sa prinášali aj bohoslužobné predmety. Kaplnka bola postavená v roku 1763, niekoľkokrát ju opravovali. Generálna oprava sa uskutočnila v roku 1941 nákladom 10 000 korún. Mesto Nitra dalo urobiť strechu, ostatné práce boli uhradené z milodarov. Posviacal ju ThDr. Boleček 12. júna 1941. Naposledy bola opravovaná v roku 1995.

Ako organisti pôsobili v kyneckom kostole páni Dubík a Śkrabák, obidvaja z Mlynáriec, potom miestny občania páni Ladislav Karabín a Ján Ćeri. Hra na organe bola podmienená ručným dofukovaním tzv. mechov, preto sa občas stávalo, že organ prestal hrať uprostred piesne. Kostolníkmi boli postupne páni Michal Śevčík a Fridrich Varga, pani Anna Zrubcová, pán Ján Krčmár, pán Emil Adamík a pán Ján Čeri.

Kostol je zaradený medzi kultúrne pamiatky, upozorňuje na to aj pamätná tabuľa, umiestnená pri hlavnom vchode.

Pred vstupom do kostola bol v roku 1995 vybudovaný prístrešok na dôstojnú rozlúčku zo zosnulými.

Za prístreškom je vyhradený priestor pre náhrobné pomníky rodu Užovičovcov. Sú tu pochovaní Užovič Juraj /1831-1888/, Užovič Pavol /1833-1898/, Užovič Jánosne /1809-1894/, Užovič Karolyne, Blundellová Ludovika /1839-1913/, jej syn Tomáš /1860-1862/, užovičovské dieťa bez mena /1880-1884/ a Užovičová Śtefánia /1836 - 1875/. Myslím, že práve tento posledne menovaný hrob bol prvý vonkajší mimo hrobky pod kostolom. Poznamenávam, že niektoré náhrobky boli v roku 1999 zásluhou pána Boháčika opravené a mierne posunuté smerom k západnej ohrade ohrade tak, aby boli sústredené do jedného miesta a ohradené ozdobnou reťazou, ktorá však bola postupom času zrušená.

V tesnom súsedstve kostola sa nachádza Lurdská jakyňa, ktorú postavili tunajší občania Ján a Gejza Čeriovci v roku 2011 a v tom istom roku, dňa 15. septembra ju posvätil dekan Peter Klech. Uvedení občania sa starajú aj o udržovanie kaplnky Panny Márie, ktorá stojí pri vstupe do obce smerom od Nitry a v minulosti tvorila symbolickú medzu medzi kyneckým a mlynáreckým chotárom / tzv. hlboká cesta /.

Ku kostolu priliehajúci cintorín pravdepodobne existuje od románskych čias, vznikol asi súčasne zo stavbou pôvodného kostola. V tých časoch sa zvyklo pochovávať po obvode kostola, do tzv. vysvätenej zeme, postupne sa však rozširoval. Dominantou je drevený kríž, osadený v betónovom podstavci s ukrižovaným Ježišom. Terajšie vyhotovenie kríža / jeho tesársku časť / vyhotovil obyvateľ Kyneku pán Ján Fajčik. Krásne stromy líp, ale aj iných stromov, ktoré sa nachádzajú v areáli cintorína, boli pravdepodobne vysadené v časoch Užovičovcov.

Pri vstupe do celého komplexu stojí kamenný kríž zo železnou ohrádkou, datovaný do roku 1796. Hneď za ním sa nachádza hrob pána Pavla Krčmárika /1914-1985 /, pápežského preláta, azda najvýznamnejšieho kyneckého rodáka. Podľa údajov vo Wikipédii bol v rokoch 1947-1948 kňazom v Považskej Bystrici, v rokoch 1958-1961 správcom fary v Rajci, v roku 1961 preložený do Nitry za správcu fary a riaditeľa biskupskej kancelárie. Stal sa kanonikom a pápežským prelátom.

Cintorín je v súčastnosti v správe Mestských služieb, je dobre udržovaný aj zásluhou výboru v našej mestskej časti / poslanec Ing. Miroslav Mikulášik /. Je však najvyšší čas uvažovať o jeho rozšírení !

V tejto kapitole nie je možné nespomenúť pána Ing. Milana Ševčíka /1954-2021/,nášho rodáka. Okrem iného pôsobil ako odborný asistent na Katedre liturgiky Kňažského seminára v Nitre. Učil tu liturgický spev a v tejto pozícii absolvoval mnohé posledné rozlúčky občanov mesta Nitry a tiež občanov Kyneku. Pochovaný je na chrenovskom cintoríne .

Kaštieľ.

V strede obce, obklopený anglickým parkom, sa nachádza užovičovský kaštieľ. Bol postavený začiatkom 19. storočia, asi v rokoch 1801 -1802. Ako objednávateľ stavby prichádza do úvahy Ján III. Užovič /nar. 1791/, od roku 1792 nitriansky podžupan, ktorý v týchto rokoch pravdepodobne zakladal celý dnešný areál. Pravdepodobným architektom je M. Pollack, pretože o niekoľko rokov neskôr projektoval veľmi podobný kaštieľ v Pečeňadoch/ 1820-1825 /.

Kaštieľ je jednoposchodová budova postavená v klasicistickom štýle na pôdoryse v tvare písmena U s čestným dvorcom. Na nádvornej fasáde hlavného krídla je vstupná hala so stlporadím /portikus/, hore zakončená trojuhoľníkovým štítom /tympanón/. Takýto vchod pridáva celej stavbe ráz monumentálnosti, vznešenosti a slávnosti. Bočné krídla, medzi ktorými je hlavné nádvorie, sa končia zvýšenou štvorcovou prístavbou. Jej fasády sú členené slepou arkatúrou /oblúkmi spojené stlporadie / a vetracími otvormi podstrešnej nadstavby. Menšie úpravy kaštieľa sa robili po roku 1948. V interieroch sa zachovala štuková empírová úprava / charakteristické členenie stien na prísne ohraničené polia /.

Z dnešnej Hájskej ulice bol ešte v rokoch 1955-56 vstupný murovaný vchod do pivnice, dostatočne veľký, aby ním prešli vozidlá zo zásobami proviantu. Keď sa pivnica prestala používať, stala sa domovom mnohých netopierov. Vchod bol neskôr zasypaný.

O pánoch kaštieľa do roku 1945 som sa už zmienil. Zaujímavé sú však aj jeho osudy po 2. svetovej vojne.

Do jeho priestorov sa v roku 1945 nasťahovali rehoľné sestry rádu svätého Vincenta, nazývané vincentínky, ktoré tu opatrovali osirelé a opustené deti vo veku do 5 rokov. Matkou predstavenou bola Silvestra, neskôr Ludgardis a Jozefína. Okrem opatrovania detí vyvíjali sestričky aj náboženskú a kultúrnu činnosť. Koncom roka 1945, alebo začiatkom roka 1946 založili pre miestnu mládež Mariánsku kongregáciu a Združenie katolíckej mládeže. Nacvičili tiež niekoľko divadelných predstavení v náboženskom duchu pre obyvateľov obce.

V roku 1953 na nátlak komunistického režimu museli mníšky z kaštieľa odísť a štát tu zriadil Okresný domov pre deti z neúplných rodín vo veku 10 - 14 rokov. Deti navštevovali Základnú školu v obci. Tento stav trval do roku 1957, kdy boli deti premiestnené do Detského domova v Poľnom Kesove.

Dňa 1. 9. 1957 Rada Okresného národného výboru v Nitre zriadila v kaštieli Detský domov pre žiakov osobitnej školy. Neskôr bolo okolo časti detského domova vybudované oplotenie a areál parku bol drôteným plotom rozdelený na dve časti. Hranicu tvoril potok, avšak o niečo neskôr celý park na základe rozhodnutia Ministerstva školstva pripadol detskému domovu.

Učiteľmi v jednotlivých triedach boli páni Klačanský, Darnady a Krupička, vychovávateľky panie Bendová, Darnadyová, Bednáriková a Pavlíková. V roku 1960 nastúpila do domova ako vedúca vychovávateľka pani Fábryová, manželka miestneho učiteľa. V školskom roku 1962-63 bola riaditeľkou pani G. Mikulová. V roku 1967 kaštieľ čiastočne vyhorel, ale po menšej oprave pokračoval v činnosti.

Od 1. 1. 1971 tu začal svoju činnosť Liečebno-výchovný ústav, patriaci pod Krajskú psychologickú výchovnú kliniku v Bratislave. Liečili sa tu deti postihnuté ADHD syndrómom /poruchy aktivity a pozornosti /. Riaditeľom ústavu bol PhDr. Eugen Kolényi, psychyatrom MUDr. Tibor Miššík, CsC.

Od 1.9.1973 prevzala riaditeľovanie pani Eva Csepáková, po jej tragickej smrti roku 1987 sa riaditeľkou stala PaeDr. Irena Juríková, ktorá viedla ústav do roku 1990. Vtedy jej personál ústavu vyjadril nedôveru, čo bol v tomto období veľmi populárny spôsob výmeny vedenia. Riaditeľkou sa stala pani Viera Martišová, ktorá zastávala túto funkciu do roku 2011. Zariadenie sa oficiálne nazývalo Ústav s výchovno-liečebným režimom až do roku 1995, kedy sa jeho názov zmenil na Liečebno-výchovné sanatórium.

Počas prác na plynofikácii v roku 1985 bol ústav ako prvá budova v obci pripojená na plyn, čo bolo výsledkom veľmi dobrej spolupráce medzi vedením ústavu a občianskym výborom. Slávnostný akt odovzdania plynofikácie do užívania za prítomnosti predstaviteľov mesta, zástupcov Západoslovenských plynární a miestneho občianskeho výboru sa uskutočnil práve vo veľkej sále ústavu. Budova je tiež napojená na mestskú vodovodnú sieť a kanalizáciu.

Vedenie ústavu prevzal v roku 2011 Mgr. Kulich, ktorý ho riadil do roku 2017.

Od roku 2017 je riaditeľkou ústavu PaeDr. Petra Vágová, jej zástupcom je PaeDr. Ján Siklienka. Pracuje tu kolektív 3 učiteľov a 4 vychováveteľov, všetci majú vysokoškolské vzdelanie. Gestorom ústavu je OU v Nitre. V súčasnosti má ústav 26 žiakov v ročníkoch 1 - 4. Liečenie sa uskutočňuje na základe súhlasu rodičov.

Budova školy.

Predpokladám, že z podnetu Užovičovcov bola v obci v roku 1908 postavená budova školy.

Presný dátum som nezistil, vychádzam zo spomienok pamätníkov. Domnievam sa, že pôvodcom stavby bola bola grófka Blundellová, ktorá už v roku 1902 dala rozšíriť školu v Pečeňadoch a starala sa o zlepšenie školskej dochádzky. Do roku 1918 bola vyučovacím jazykom maďarčina.

Učili sa tu deti v ročníkoch 1 - 4, spočiatku často iba v zimnom období. Po zavedení povinnej osemročnej školskej dochádzky / v roku 1918 / sa vyučovalo v ročníkoch 1 - 5, deti s lepším prospechom pokračovali v meštianskych školách, menej schopné dokončili povinnú školskú dochádzku v Kyneku. Pokračovať vo vzdelávaní bolo možné na vyšších chlapčenských a dievčenských školách. V polovici 50.-tych rokov sa tu opäť vyučovali iba ročníky 1-4, menšia časť detí pokračovala v Nitre, väčšia časť v susednej obci Lehota.

Prvým vyučujúcim bol pán Čisár / Czsászár /, ktorý tu pôsobil do roku 1926. Po ňom nastúpil učiteľ Srpoň, tento učil v rokoch 1926-1939. Pani učiteľka Júlia Dubíková z Mlynáriec učiteľovala v rokoch 1939-1945. V tomto roku sa sem prisťahoval pán Michal Fábry, v škole zo svojou rodinou aj býval a učil nepretržite až do roku 1980. Spolupôsobili tu tiež panie učiteľky Poláková , Tarková a Mosná a tiež jeho manželka.

Pani učiteľka Dubíková, dcéra riaditeľa školy v Mlynárciach, začala okolo seba zhromažďovať mládež a nacvičovala s nimi divadelné predstavenia, hlavne od Ferka Urbánka - Strídže od hája, Moc slova božieho, Mučeník z Mexika, Kubo - a iné veselé jednoaktovky. Hralo sa provizórnom javisku, postavenom z fošní a dosák. Tieto daroval gróf Alojz Majláth, ktorý sa niektorých predstavení aj osobne zúčastnil. Keďže elektrika ešte nebola, svietilo sa petrolejkami. Občas sa podarilo zapožičať autobatérie a s ich pomocou bolo svetla viac.

K dátumu 30. 8. 1980 boli zrušené všetky malotriedne školy na území Československej socialistickej republiky a teda aj škola kynecká.

Do vyšších ročníkov a neskôr po zrušení školy aj nižšie ročníky detí z Kyneku dochádzali do škôl v Lehote, Mlynárciach a v Nitre.

Miestnosti školy boli potom využívané ako sklad zariadenia pre materské škôlky v Nitre, okrem tej časti budovy, v ktorej býval pán učiteľ Fábry s manželkou.

Od roku 1995 slúži budova ako archív pre priemyseľné podniky v Nitre.

Poznámka 5. V prvej ĆSR platila osemročná povinná školská dochádzka, Deti nastupovali do škôl ako šesťročné, prvých päť rokov navštevovali Ĺudovú školu, potom tri roky školu meštiansku. Nadaní žiaci po piatich rokoch na Ĺudovej škole prechádzali na stredné školy. Na výber mali gymnázia klasické, reálne, alebo učiteľské ústavy. Vyučovalo sa aj v sobotu. V roku 1935 sa zaviedli aj zimné prázdniny.

Budova Kultúrneho domu.

Pôvodne sa pravdepodobne jednalo o pánsky dom / domus dominalis /, ktorý slúžil na ubytovanie pomocného pánskeho personálu. Presný dátum jeho výstavby nepoznám, dá sa ale predpokladať, že ho Užovičovci dali vybudovať krátko po výstavbe kaštieľa. Za grófa Majlátha tu bola tiež pekáreň, do ktorej sa vchádzalo zo severnej strany. Piekol sa tu chlieb pre všetkých obyvateľov, grófovi sluhovia vraj dostávali chlieb zdarma. Vystriedalo sa tu niekoľko rodín, býval tu aj pánsky kočiš Rafael, ktorý rozvážal panstvo na peknom koči. Pre potreby podnájomníkov slúžila na severnej strane vykopaná kladková studňa, vykladaná kameňom, v neskorších rokoch z hygienických dôvodov zasypaná. Tento stav trval až do núteného odchodu grófa Majlátha.

V rokoch 1947-48 už budova slúžila čiastočne ako kancelária Miestneho národného výboru, kde úradoval jeho predseda p. Štefan Sapár st. a čiastočne ako pohostinstvo, vedúcim ktorého bol p. Śtefan Buchala, rodák z Ivanky pri Nitre. V zadnej časti traktu ešte stále bývali niektorí grófovi podnájomníci, ale už aj rodiny menej majetných občanov obce, napríklad rodiny Śimona Blažoviča, Jána Holeca a Ľudovíta Skovaja. Celá budova však v roku 1952 vyhorela, pravdepodobne od upchaného komína. Snaha kyneckých dobrovoľných hasičov zo svojou zastaralou ručnou striekačkou bola márna. Až zásah privolaných mestských hasičov zabránil úplnému zhoreniu budovy.

Jej oprava a čiastočná rekonštrukcia trvala asi do roku 1956. Bývalí podnájomníci si medzičasom postavili vlastné domky a budova sa zmenila na Kultúrny dom.

V najväčšej sále sa premietali filmy pre dospelých aj pre deti, síce nepravidelne, zato s veľkým diváckym záujmom. Premietanie a distribúciu fimov zabezpečoval pán Pavol Gažovčjak. Miestny ochotníci pod vedením pána Ladislava Karabína tu začali hrať divadelné predstavenia hlavne slovenských autorov / Kubo, Dobrodružstvo na obžinkoch /. Detské predstavenia nacvičoval pán Martin Mihál. Konali sa tu tiež hodové a iné zábavy.

V západnej časti budovy vznikla pobočka Mestskej knižnice, ktorá sa sem presťahovala v roku 1958 zo školy, kde knihy požičiavali tunajší učitelia. Knižnicu viedla dobrovoľná knihovníčka, miesna občianka pani Štefánia Vargová a to až do roku 1967, kedy ju prevzala pracovníčka Mestskej knižnice pani Haverová. Niekedy od roku 1984 bola knižnica mimo prevádzky, jej činnosť sa obnovila v roku 1987 po urgenciách občianskeho výboru a hlavne poslanca MsNV za túto časť mesta. Po troch rokoch činnosti však opäť zanikla, čo sa odôvodnilo blízkosťou Mestskej knižnice.

V prednej časti budovy bola naďalej kancelária Miestneho národného výboru, postupne sa tu vystriedali predsedovia Jozef Mikač st. a Ján Mihálik. V miestnosti sa nachádzala aj centrála miestneho rozhlasu, naištalovaného v rokoch 1954-55. Po pridružení obce k mestu Nitra v roku 1960 úrad MNV zanikol a spolu s ním aj miestny rozhlas. Pred jeho zavedením sa správy rozširovali pomocou bubeníka.

Severnú / zadnú / časť kultúrneho domu využila Jednota, spotrebné družstvo na zriadenie predajne so zmiešaným tovarom, kde bola vedúcou pani Deméňová a pohostinstva, tu bol vedúcim pán Lieskovský a neskôr ďaľší záujemcovia. Jednota tu vybudovala aj kamenné WC. Tieto zariadenia slúžili až do začiatku 90.-tych rokov 20. storočia, kedy boli pre nerentabilitu ovplyvnenú príchodom veľkých obchodných reťazcov zrušené.

V rokoch 1965 - 1990 bola predná časť budovy využívaná iba nepravidelne. Slúžila ako volebná miestnosť, na občasné tanečné zábavy, tréningy hráčov stolného tenisu, ale hlavne pre zasadnutia občianskych výborov, schôdze Zväzu žien, Československého červeného kríža a tiež na činnosť Slovenského zväzu mládeže. Všetky tieto aktivity sa postupne premiestnili do Športovej haly na Ovocinárskej ulici.

Niekedy v roku 1996 mesto Nitra prenajalo budovu na podnikateľské účely pánu Hankovi, ktorý tu zriadil dieľňu na spracovanie dreva. V roku 2017 mu zmluva skončila, mesto uvažuje o jej rekonštrukcii a následnom využití na spoločenské účely. Potom bude pravdepodobne obnovené aj vysielanie miestneho rozhlasu, ktoré po jeho inštalácii v roku 2009 úspešne zabezpečoval pán Emil Adamík.

Rekonštrukcia budovy bola ukončená v roku 1999, účel využitia je zatiaľ neznámy.

Ako sa žilo a žije v Kyneku.

O živote obyčajných ľudí z Kyneku v dobách dávno minulých som veľa správ nezískal. Tých niekoľko viet, ktoré sa dajú vysledovať v dostupnej literatúre som použil v predchádzajúcom texte. Opis významnejších udalostí z obdobia Užovičovcov a neskôr Majláthovcov sa dotýka skôr života pánov, než bežných ľudí.

Zdá sa, že okolo roku 1860 tu žilo aj niekoľko židovských rodín, pretože v knihe o Lužiankach som našiel zmienku o židovi Šalamúnovi Weinbergerovi, v roku 1869 krčmárovi v Kajse, ktorý však bol rodákom z Kyneku. Je pravdepodobné, že jeho rodina sa podobne živila aj v našej obci.

Spomienky pamätníkov, ktoré sa zachovali ústnym podaním a ktoré som mohol relevantne použiť, sa datujú približne do roku 1929. Práve vtedy prevzal správu hospodárstva v Kyneku gróf Alojz Majláth. Zdá sa, že to bol človek aspoň čiastočne sociálne založený a s ľudským prístupom k nižším vrstvám obyvateľov. Svedčí o tom jeho osobná účasť na kultúrnych podujatiach, poriadaných miestnymi ochotníkmi. Pozoruhodné je aj jeho darovanie pozemku na účely futbalových zápasov pre miestnych nadšencov.

Ćasť obyvateľov pracovala ako služobníctvo grófa a jeho manželky, väčšia časť sa živila poľnohospodárskymi prácami na pozemkoch, patriacich grófovi. Najmenšia časť obrábala pozemky, ktoré si po pozemkovej reforme, platnej od 16. 4. 1919, mohli od grófa, resp. od štátu odkúpiť a samostatne na nich hospodáriť. Niekoľko obyvateľov pracovalo v Nitre, najmä v mlynoch, pivovare a v cukrovare, kde si mohli hlavne počas cukrovej kampane privyrobiť.

Povyše hlavného vchodu do kaštieľa stála konská maštaľ, ktorej správcom bol Ján Piršel z Mlynáriec, neskôr pán Ignác Lavo. Jej súčasťou bola aj kolárska dieľňa na zhotovovanie všetkých potrebných súčiastok pre povozy. Majstrom dieľne bol pán Michal Ševčík, ktorý zároveň pomáhal pánovi Michalovi Pillerovi s udržovaním grófskeho parku. V týchto miestach sú dnes rodinné domy, dom pána Tibora Mikulášika st. postavený ako prvý v roku 1968.

Kováčska dieľňa, v ktorej bol majstrom pán Koloman Čeri, zabezpečovala kováčske a podkováčske práce. Stála síce takmer v strede vtedajšej obce, avšak prístup k nej nebol najlepší. Aj preto sa neskôr presťahovala na dnešnú Ovocinársku ulicu a bola súčasťou rodinného domu majstra Čeriho. Táto časť obce bola vtedy ľudovo nazývaná " Domčeky " a boli postavené grófskou rodinou okolo roku 1930 za účelom ubytovania svojho služobníctva. Sem bola neskôr premiestnená aj kolárska dieľňa. Neďaleko býval tiež pán Ignác Šupka, ktorý bol grófovi zodpovedný za chod poľnohospodárskych prác.

Súčasťou hospodárstva bol kravín, umiestnený povyše pôvodnej kováčskej dielne. Pod kravínom bola studňa, slúžiaca na jeho zásobovanie vodou. Stranou od nej sa nachádzala močová jama, ešte i v 50.-tych rokoch často pretekajúca cez okraje, vlievala sa až do potoka, pričom výdatne zapáchala. Podľa spomienok pamätníkov bývalo v týchto miestach aj niekoľko židovských rodín, jednou z ich úloh bolo aj najímanie výpomocných pracovných síl na sezónne práce.

Výkrmňa ošípaných bola situovaná vľavo od kaštieľa, až za jeho múrmi. Využívalo ju aj neskôr vzniknuté JRD, keď bol hlavným ošetrovateľom prasiat pán Štefan Dubík st. V týchto miestach stála aj menšia konská maštaľ.

Ručne pokosené obilie skladali ženci do tzv. krížov, odkiaľ sa podľa potreby prevážali pomocou konských záprahov, ľudovo nazývaných " rebriňáky " do murovaných šôp na ručné mlátenie. Mlátilo sa cepami a pracovalo ďalšími nástrojmi, vyrobenými v kolárskej dieľni. Šopy boli postavené na dnešnej Trnavskej ulici . Tu sa tiež skladovala slama, ktorá sa používala na podstieľku a následné stohovanie, prípadne na iné účely.

Mláťačky obilia sa v našich končinách objavili niekedy v 20.-tych rokoch 20. storočia. Vyrábala ich dokonca aj jedna firma v Nitre. Boli však veľmi drahé a preto k ich širšiemu uplatneniu došlo až po roku 1940. Mláťačky poskytovala aj firma KLEIN z Molnoša, preto je pravdepodobné, že sa používali aj v Kyneku. Samoviazače sa začali využívať až v rokoch 1948 - 1949, to už ale začínala éra kolektivizácie poľnohospodárstva.

Uzákonenie povinnej školskej dochádzky v roku 1918 umožnilo aj deťom z našej obce napriek skromným sociálnym pomerom ich rodičov zvyšovať si svoje vzdelanie .

Vymožiteľnosť práva, ale aj úkony spojené s kúpou, predajom či výmenou nehnuteľností bola možná cez obecného notára. Menšie obce, kam patril aj Kynek, mali spoločného, tzv. obvodového notára. Notár s právomocou pre Kynek sídlil v Nitre.

V Kyneku rástlo a stále ešte rastie niekoľko pozoruhodných starých stromov. Platany východné uvádzam v opise parku, stromy gledíčií zase v kapitole o športe. Mohutný strom gledíčie trojtrňovej rástol tiež povyše dnešného benzínového čerpadla, zničil ho blesk počas letnej búrky niekedy okolo roku 1970. Nádherné stromy líp veľkolistých som uviedol v časti o cintoríne, avšak najväčšia lipa zo zabudovanou sochou Panny Márie rástla pri vyústení dnešnej Hájskej do Trnavskej ulice. Vysoké, štíhle topole lemovali dnešnú Hájsku ulicu, po ich vyschnutí boli spílené, aby neohrozovali bezpečnosť obyvateľov. Niektoré ďaľšie stromy popísal bývalý mestský kronikár pán Pavol Takáč v článku "Staré stromy v Kyneku", ktorý uverejnil v mesačníku Nitra. Bohužiaľ, zatiaľ sa mi tento článok nepodarilo vyhľadať.

V roku 1929 začala cez obec pemávať pravidelná autobusová linka na trati Ujlak-Lehota-Kynek-Molnoš-Nitra. Neskôr autobus premával na trati Nitra-Sered-Trnava a späť.

Po obidvoch stranách hlavnej cesty rástli v obci moruše červené, čierne i biele. Obyvatelia ich plody použivali na pálenie morušovice, i keď domáce pálenie bolo úradne zakázané. Začiatkom 50.-tych rokov boli veľké koruny moruší zrezané, listy z mladých výhonkov strhané a používané na krmenie húseníc priadky morušove

Za obcou, vedľa cesty smerom na Lehotu, rástli veľké stromy orecha vlašského, taktiež v hojnej miere využívané občanmi. V niektorých rokoch však bola úroda strážená, čo miestnej mládeži prinášalo radosť z porušovania zákazu.

Kvôli bezpečnosti narastajúcej automobilovej premávky boli stromy moruší aj orechov vypílené niekedy v polovici 50.-tych rokov minulého storočia.

Obec mala svoj dobrovoľný Hasičšký zbor, ktorý vznikol niekedy v rokoch 1921 - 1922. Zakladajúcich členov sa mi nepodarilo zistiť, jeho neskoršími členmi boli okrem iných František Boroth, Michal Ševčík, Štefan Sapár st., Ľudovít Vencel st., Štefan Drug st., a Ľudovít Zabák, ktorý bol zároveň kronikárom zboru, kronika sa však nezachovala. Vo výzbroji mali všetko potrebné náradie a hlavne koňmi ťahanú ručnú striekačku. Využívala sa do roku 1955, kedy bola pravdepodobne naposledy použitá pri požiari kultúrneho domu, avšak s veľmi malým úspechom. V období Slovenkého štátu bola vedľa školy postavená malá Požiarna zbrojnica za účelom uskladnenia potrebnej výzbroje. Členovia hasičského zboru používali pri významnejších príležitostiach slávnostnú uniformu, pamätám si, že v nej držali stráž v kostole pri Kristovom hrobe počas Veľkonočných sviatkov. Po roku 1955 činnosť zboru stagnovala, pretože prípadné protipožiarne zásahy v dedine zabezpečoval Požiarny útvar z Nitry. Niekedy v roku 1957 dedina dostala novú motorovú striekačku, vybavil ju pán Martin Mihál, ktorý založil aj Družstvo mladých požiarnikov. Družstvo sa pravidelne zúčastňovalo rôznych okresných súťaží a v žatevnom období držalo v požiarnej zbrojnici nočnú stráž. Žačiatkom 60.tych rokov bola činnosť hasičských dobrovoľníkov zrušená z dôvodu profesionalizácie Požiarneho zboru v Nitre.

Na tomto mieste musím spomenúť pani Ševčíkovú, pôrodnú asistentku, ktorá pomáhala rodičkám pri narodení mnohých občanov Kyneku.

V rokoch vzniku a trvania Slovenského štátu / 1938 - 1945 / niekoľko obyvateľov našej obce vstúpilo do Slovenskej ľudovej strany, neskôr premenovanej na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu, ba aj do jej polovojenskej organizácie s názvom Hlinkova garda. Väčšina pod nátlakom, hlavne z obavy o svoje rodiny, zopár jednotlivcov sa však angažovalo aj aktívne. Títo boli po skončení vojny stíhaní a občan Xaver Haver dokonca odsúdený na trest smrti. Naproti tomu sa našli aj obyvatelia, ktorí sa aktívne zúčastnili Slovenského národného povstania /1944/ v partizánskych jednotkách, napríklad Štefan Sapár st. a Jozef Mikač st.

Ešte pred veľkým bombardovaním Nitry, ktoré sa udialo dňa 26.3.1945, prenasledovali sovietske lietadlá ustupujúcich Nemcov. Niekoľko bômb spadlo aj na Kynek, zomrelo pritom niekoľko nemeckých vojakov. Občanovi Štefanovi Prednému črepiny odtrhli pravú ruku a jeho manželka Anna prišla o oko. Jedna z bômb spadla aj na školský pozemok, avšak nevybuchla. Našla sa až o niekoľko desaťročí neskôr pri budovaní základov rodinného domu. Bola zneškodnená privolanými pyrotechnikmi.

1. apríla 1945 musel gróf Štefan Majláth, majiteľ panstva v Pečeňadoch, ktoré bolo centrom majláthovských veľlostatkov, utiecť pred postupujúcou Červenou armádou. Táto udalosť musela mať vplyv aj na dianie v Kyneku. Gróf Alojz bol zrejme reálne zmýšľajúci človek, vedel posúdiť novovzniknutú situáciu a tak sa pripravoval na odchod. Časť svojho nehnuteľného majetku predával, alebo inak prevádzal drobným roľníkom, hnuteľný majetok rozdal svojim známym. Veľká časť interieru /obrazy, nábytok/ a tiež aj veľká časť písomných materiálov však podľa spomienok pamätníkov padla za obeť drancovaniu vojakov Červenej armády.

Po oslobodení v roku 1945 sa prevažná časť obyvateľov obce sa ešte stále živila poľnohospodárskymi prácami ako súkromne hospodáriaci roľníci, na výmere 1 - 4 hektáre. Mladší ľudia sa snažili o zamestnanie v meste, niektorí v pivovare a cukrovare/ hlavne počas repnej kampane/, technicky zdatnejší v podniku Autorenova pri starom letisku, neskôr v novovzniknutých Azbesto-cementových závodoch a v Československej automobilovej doprave /ČSAD/.

Po februárových udalostiach v roku 1948 bol spoločenský a kultúrny život v obci riadený Miestnym národným výborom. Jeho predsedom sa stal pán Štefan Sapár st., aktívny účastník Slovenského národného povstania. Pôsobil ako zásobovač partizánskych oddielov v okolí Prievidze. V Kyneku si postavil rodinný dom v roku 1932. Podpredsedom MNV bol pán Jozef Mikač st. Správy a oznamy sa šírili pomocou miestneho bubeníka pána Laciku, neskôr túto funkciu zastával pán Fridrich Varga. Zavedenie obecného rozhlasu sa realizovalo až niekedy v 2.polovici 50.tych rokov, keď bol predsedom MNV a zároveň predsedom JRD pán Vojtech Skovaj. Rozhlas sa neskôr využival aj na oznamy pre členov JRD, po zrušení družstva a tiež MNV v roku 1960 zanikol aj miestny rozhlas.

Po ľavej strane dnešnej Trnavskej ulice v smere na Bratislavu sa začiatkom 50.-tych rokov začala výstavba pomerne skromných rodinných domov /Kompas, Pánek, Mihálik, Blažovič, Búchala, Lavo/. Niektoré z týchto domov stoja dodnes, iné už zanikli výstavbou nových domov, postavených v rokoch 2015-2017.

Domy na pravej strane ulice boli postavené podstatne skôr, už na začiatku 20.storočia. Odhadujem to podľa krstného listu môjho otca Ľudovíta, ktorý sa narodil v roku 1906 už v rodičovskom dome v Kyneku. Ostatné zrejme postupne, napríklad dom pána Š. Sapára v roku 1932.

Výstavba domov na dnešnej Hájskej ulici započala okolo roku 1950.

Koncom 50.tych rokov sa začala výstavba rodinných domov v dnešnej Novej Osade.

Udalosťou, ktorá mala zásadný vplyv na život obyvateľov obce bolo v rokoch 1953 - 1954 založenie Jednotného roľníckeho družstva / JRD /. I keď nie všetci súkromne hospodáriaci roľníci privítali jeho vznik s nadšením, do spoločného hospodárenia postupne vstúpili všetci rozhodujúci majitelia pôdy. Zároveň to bol zdroj obživy pre značnú časť obyvateľov obce. Predsedom družstva bol zvolený pán Gašpar Košťál, pán Ľudovít Vencel st. plnil úlohu hospodára a funkciu účtovníčky vykonávala pani Hučková. Neskôr vykonával funkciu predsedu družstva aj páni Ján Mihálik a Vojtech Skovaj. Na začiatku 60. tych rokov sa družstvo pretransformovalo na Štátny majetok so sídlom v Lukovom Dvore. Jeho vedúcim bol pán Michal Dúbrava, ktorý si za južnou stranou futbalového ihriska postavil rodinný dom. Tento stav trval až do zmeny politického režimu v roku 1989, kedy si občania na základe reštitučného zákona začali uplatňovať nárok na navrátenie poľnohospodárskej pôdy pôvodným majiteľom.

V roku 1960 bol Kynek ako jedna z prvých okolitých obcí územne začlenený do mesta Nitry.

Miestny národný výbor zanikol a záujmy občanov v tejto časti mesta zastupoval zvolený poslanec Mestského národného výboru. Mestu Nitra sa pripojením okolitých obcí zrejme zvýšila dotácia od štátu, avšak investície do týchto nových častí mesta sa nijako zvlášť neprejavili. Prvým poslancom bol pán Pavol Gažovčjak st. v rokoch 1960 -1965, pán Július Orlík poslancoval v rokoch 1965 -1070, vystriedal ho pán František Kukučka v rokoch 1970 - 1975, dve volebné obdobia v rokoch 1975 - 1985 zastával túto funkciu pán Igor Šupka a v rokoch 1985 - 1990 pán Milan Vencel. Počas jeho volebného obdobia bol ku Kyneku pridružený aj Šúdol, v tom čase bez základnej vybavenosti /verejný telefón, voda, plyn/. Po zmene režimu zastupoval Kynek v rokoch 1990 - 1994 pán Ján Krčmár. Od roku 1994 zastupoval Kynek pán Emil Révay, ktorý ale nebol občanom Kyneku. V roku 1998 bol za poslanca zvolený pán inžinier Miroslav Mikulášik, ktorý okrem prerušenia v rokoch 2002-2006 vykonával túto funkciu do roku 2018. Od roku 1999 je predsedom Výboru v našej mestskej časti pán Ladislav Turba,nie je však občanom Kyneku.

Po roku 1960 boli vytvorené tiež Občianske výbory, ich predsedami boli postupne páni Ladislav Karabín, Dezider Varga, Ing.Július Svitač, Pavol Kvetan st., Tibor Mikulášik st., Ing. Jozef Mihálik a po premenovaní na Výbor v mestskej časti Kynek páni Ján Krčmár, Ing. Miroslav Mikulášik a Ing. Milan Burda.

Ako historickú zaujímavosť uvádzam, že v roku 1972 našou obcou prechádzal kubánsky vodca Fidél Castro, pozdravovaný hlavne miestnymi žiakmi. Bolo to v rámci jeho návštevy Československa, počas ktorej navštívil aj Nitru.

Až v roku 1984 sa Občianskemu výboru pod vedením pána Tibora Mikulášika st. podarilo presadiť plynofikáciu obce, jej odovzdanie do užívania sa uskutočnilo o rok neskôr za prítomnosti vtedajšieho predsedu MsNV v Nitre PaeDr. Štefana Kochanského.

O dva roky neskôr ten istý výbor zrealizoval aj zavedenie mestského vodovodu do celej obce, včítane prípojky na miestny cintorín. Po definitívnom ukončení obidvoch stavieb bola vykonaná oprava miestnych komunikácií, poškodených pri výkopových prácach. Tu treba oceniť pomoc našich rodákov, vtedajšieho riaditeľa Cestných stavieb Nitra a pána Jozefa Mihálika a Jaroslava Konečného, vykonávajúceho stavebný dozor pri obidvoch týchto akciách.

Na záver tejto kapitoly treba spomenúť osobnosť vtedajšieho predsedu Občianskeho výboru pána Tibora Mikulášika st. Dovtedy sa o možnosti zavedenia plynofikácie a vodovodu v našej časti mesta iba diskutovalo. Jeho iniciatívou a rozhodným prístupom dosiahol, že Kynek nielen ako jedna z prvých pridružených častí mesta, ale aj iných okolitých obcí bola pripojená na tieto dve dôležité inžnierske siete. Samozrejme,že aj s pomocou ostatných aktínych členov výboru, jeho prínos bol však určujúci.

Ku kompletizácii inžinierskych sietí prišlo v roku 2013-2014, kedy sa Výboru mestskej časti Kynek pod vedením pána inžiniera Miroslava Mikulášika podarilo zrealizovať vybudovanie kanalizácie. Na túto stavbu boli použité aj peniaze z prostriedkov Európskej únie. Práce vykonala firma MONSTAV, majiteľom je Západoslovenská vodárenská spoločnosť. Týmto sa podstatne zlepšilo životné prostredie, obec získala na atraktívnosti, čo sa prejavilo zvýšeným záujmom o bývanie v obci a tiež vybudovaním nových ulíc. Postupne vznikli ulice Pod lesom, Nad Orešinou, Trnková a nové ulice v priestore za kostolom, kde sa začala výstavba v roku 2005. Tento rozvoj sa samozrejme prejavil aj na zvýšení počtu obyvateľov, ktorých počet sa v súčastnosti pohybuje okolo 800 ľudí.

Povyše budovy starej školy, v priestore dnešnej záhradkárskej osady, bola dlhé roky piesková baňa. Po jej vyťažení, približne v rokoch 1972-1973 ju mesto Nitra začalo využívať ako skládku komunálneho odpadu. Zo skládky sa šíril zápach a pri spaľovaní odpadu sa Kynek zahaľoval do "londýnskej hmly ". Až niekedy v roku 1984 bol jej povrch skultivovaný a využívaný záhradkármi, čo platí do dnešných dní.

Na Ovocinárskej ulici, nad domom, kde dnes býva pán Maroš Čeri, bol situovaný tzv.hliník, čiže miesto na odber kvalitnej hliny. Táto sa používala na výrobu tehál v grófskej tehelni, nachádzajúcej sa na dnešných pozemkoch rodiny Miškolcziových. Hlina sa v menšom množstve ťažila aj v blízkosti samotnej tehelne. Tehelňa zanikla po roku 1945, hliníky postupne ustúpili poľnohospodárskemu využitiu po roku 1970.

V rokoch 1986 - 1988 vznikla v strede obce na mieste starého futbalového ihriska Kynecká ulica. Pozemky boli rozdelené vo výmere 4 áre medzi záujemcov z Kyneku podľa doporučenia vtedajšieho Občianskeho výboru, ale i cezpoľných, ktorých určil MsNV v Nitre.

Po roku 1980 bola v katastri obce vybudovaná Lehotská ulica, na ktorej sídli niekoľko firiem /Opel,Stavebniny,ai./

Niekedy okolo roku 1995 bola v blízkosti kaštieľa vybudovaná krytá jazdiareň pre kone. Súkromného majiteľa sa mi nepodarilo zistiť, areál sa postupne rozširoval a zdá sa, že prosperoval. Pod názvom Nitrianske kniežatstvo tu bola zriadená jazdecká škola pre deti a mládež navštevovaná záujemcami zo širokého okolia. Novootvorená reštaurácia s kapacitou 90 hostí poskytovala nielen rýchle občerstvenie pre návštevníkov jazdeckej školy, ale ponúkala aj možnosti pre usporiadanie rodinných a firemných spoločenských udalostí a osláv. V roku 2017 však majitelia predali areál firme Bluhm partners s.r.o, ktorá tu plánuje vybudovať zástavbu rodinných domov.

Veľký vplyv na rozvoj našej časti mesta mal pán Ing. Miroslav Mikulášik. Ako poslanec Mestského zastupiteľstva za náš volebný obvod zastával túto funkciu s jedným prerušením v rokoch 1998 až 2018. Počas jeho volebných období bola vybudovaná kanalizácia, úprava cintorína, ktorá zahrňovala vybudovanie chodníkov, oplotenie, osvetlenie, osadenie lavičiek a rovod vody. V kostole boli opravené lavice, nainštalované ozvučenie a zakúpené nové liturgické predmety, potrebné pre vysluhovanie omší. Z nich najväčší význam má cibórium /kalich/. Vedľa kostola bolo vybudované parkovisko pre kostol a cintorín.

Parkovisko bolo vybudované aj pred budovou Kultúrneho domu.

Na Trnavskej ulici bol povedľa cesty položený chodník, ktorý spája autobusové zastávky od OSC až po konečnú zastávku MHD na konci obce. Obidve zastávky v obci boli zrekonštruované V roku 2013 bol na Trnavskej ulici položený nový asfaltový koberec, spojený s kobercom časti Potočnej ulice a nadväzujúcim na koberec Ovocinárskej ulice, ktorý bol položený už v roku 2OO2.

K jeho zásluhám patrí aj zateplenie Športovej haly a rekonštrukcia tribúny na futbalovom ihrisku /2010/. Za zmienku stojí aj zriadenie detského kútiku ako súčasti športového areálu.

Samozrejme, že veľký podieľ na tomto zveľaďovaní obce majú aj aktívny členovia výboru, hlavne jeho predseda Ing. Milan Burda, ktorý je zároveň člen MZ a pán Marian Čeri.

Športové aktivity.

Mladí ľudia vždy túžia po pohybových aktivitách a po športe. Inak tomu nebolo a nie je ani v Kyneku. Rozdieľne sú iba možnosti športového vyžitia kedysi a dnes. V období okolo roku 1930 tu nebolo žiadne ihrisko, k detským hrám slúžil iba malý priestor za tzv. Bílikovou krčmou a miestom, kde si v roku 1950 postavil rodinný dom pán Ľudovít Skovaj. Až gróf Majláth niekedy v rokoch 1933 -1934 vyčlenil zo svojho majetku priestor pre futbalové ihrisko, ktoré bolo situované na dnešnej Potočnej ulici. Priateľské zápasy s okolitými dedinami boli však sporadické, dojednávali sa na základe rôznych známostí. Podľa spomienok pamätníkov najčastejším súperom bolo mužstvo nitrianskych saleziánov, chlapcov zo Zobora a tiež mužstvá z Molnoša /dnešné Mlynárce/ a Tormoša /dnešná Chrenová/. Medzi kuriozity určite patrí zápas z roku 1944 z mužstvom nemeckých vojakov z radarovej stanice, ktorá bola dislokovaná na kopci medzi Kynekom a Lehotou. Ako zaujímavosť uvádzam, že betónové pätníky po radaroch sa na tomto mieste dajú vidieť ešte i dnes,

Takýto stav trval až do roku 1948, kedy bolo vybudované ihrisko na opačnej strane potoka, v priestoroch dnešnej Kyneckej ulice. Doterajšie ihrisko sa rozdelilo na dva pozemky, ktoré boli pridelené zamestnancom štátnej správy / páni Polák a Gažovčjak/.

V obnovenej Československej republike sa možnosti športovania zlepšili, čo viedlo k organizovaniu športových súťaží. Okolo roku 1955 vznikla Telovýchovná jednota Slovan Kynek, ktorá zastrešovala futbalový a o niečo neskôr aj volejbalový oddiel. Najväčšiu zásluhu na j vzniku a organizácii mal jej predseda pán Ladislav Karabín, ktorý bol zároveň aj podpredsedom Miestneho národného výboru a tiež pán Vojtech Halás. Spočiatku sa hrali iba rôzne turnaje a priateľské zápasy, neskôr aj nižšie súťaže. Finančná dotácia od Československého sväzu telesnej výchovy /ČSTV/ však bola veľmi nízka, postačovala horko-ťažko iba na základné vybavenie /dresy, lopty, kopačky, siete/. Kosenie trávniku, či označenie hracej plochy /lajnovanie / sa zabezpečovalo svojpocne.

Podobne bol na tom aj volejbalový oddiel, ktorého vznik inicioval pán Viliam Kadák a hlavne jeho zásluhou si volejbal v Kyneku získal veľkú popularitu. Ihrisko na tento pekný šport bolo vybudované svojpomocne, nachádzalo sa medzi futbalovým ihriskom a hlavnou ulicou /dnešná Trnavská /. Neskôr bolo toto ihrisko premiestnené do miestneho parku a jeho areál sa využíval aj na majálesy a iné zábavy v prírode. Spievala tu napríklad aj vtedy veľmi populárna speváčka Janka Guzová. Ihrisko sa dalo využívať aj na nohejbal, prípadne na tenis, ktorý hrala mládež pomocou provizórnych drevených rakiet.

Poloha futbalového ihriska však bola veľmi nevýhodná, pretože z jednej strany tiekol

potok,kam lopta padala až príliš často. Z druhej strany sa nachádzali súkromné pozemky, ktorých majitelia neboli nadšení, keď im lopta ničila úrodu. Často teda prichádzalo k nedorozumeniam medzi majiteľmi pozemkov a futbalistami. Zo strany hlavnej cesty ihrisko lemovalo niekoľko krásnych stromov gledíčie trojtrňovej, rovnaké stromy rástli aj na protiľahlej strane ihriska. Tieto boli vysadené zrejme ešte v časoch Majláthovcov, miestni občania ich populárne nazývali "struky", podľa ich typických plodov.

Niekedy okolo roku 1960 sa preto začalo s výstavbou nového futbalového ihriska v južnej časti miestneho parku. Potok bol predsa len o niečo ďaľej a výsadba rýchlorastúcich topoľov mala v krátkej budúcnosti zabezpečiť ochranný, aj estetický úžitok.

Najvýznamnejšou osobnosťou, ktorá miestny futbal pozdvihla na pozoruhodnú úroveň bol nesporne miestny rodák pán Štefan Sapár ml. Ako mladý futbalista hrával v Baťovanoch /dnešné Partizánske / a v Trnave, skúsenosti zbieral aj v iných oddieloch. Po návrate do rodnej obce pôsobil najskôr ako aktívny hráč, neskôr ako člen výboru TJ, ale najmä ako tréner a hlavný organizátor. Pod jeho vedením futbalisti v rokoch 1966 - 1969 postúpili z III. triedy až do Majstrovstva okresu, ktoré v sezóne 1969/1970 dokonca vyhrali a postúpili do I. B triedy.

Avšak udržať sa však v takej náročnej súťaži, či už vzhľadom na finančný rozpočet, problémy z dopravou na zápasy do pomerne vzdialených obcí / Mužla, Svodín, Nové Zámky, Orechová Pôtoň, Kozárovce/, ale aj na nedostatočne široký káder kvalitných futbalistov bolo takmer nemožné. Napriek tomu však snaha a nadšenie výboru, ktorého predsedom bol pán Jaroslav Konečný, dokázali tento úspech zopakovať znovu v sezóne 1974 - 1975. Pravdou však je, že v mužstve vtedy hrali iba dvaja domáci futbalisti /M. Mikulášik a Buch/. Klub postupne klesal do nižších súťaží. Odchod pána Sapára kvôli jeho pracovnému zaneprázdneniu poznamenal pokles kvality a výkonnosti hráčskeho kádra a jeho manažérskych možností. V každom prípade to boli zlaté roky kyneckého futbalu, ktoré sa, žiaľ, zatiaľ nepodarilo napodobniť, i keď za úspechy treba považovať aj obsadenie prvej priečky v III. triede v sezónach 1989/90 a 2002/2003, čo znamenalo postup do vyššej súťaže.

Tieto úspešné roky priniesli aj nové pozitívum. Vyžiadali si vybudovanie " Športovej haly ", postavenej naproti futbalového ihriska v rokoch 1972 - 1974. Športovci sa tak už mohli prezliekať a sprchovať priamo v hale a nemuseli používať provizórne riešenia, napríklad umývanie sa pod obecnou studňou a prezliekanie v Kultúrnom dome.

Hala bola postavená v tzv. Akcii "Z", to znamenalo, že časť potrebných prác zabezpečili samotní športovci a tiež dobrovoľníci z radov občanov. Veľkú zásluhu na výstavbe haly mal pán Jaroslav Konečný, ktorý bol dušou celej akcie.

Majiteľom budovy bol Zväz Československej telesnej výchovy v Nitre, ktorý v neskorších rokoch dal časť budovy do prenájmu prevádzkovateľom pohostinstva a obchodu s potravinami.

Do haly sa postupne presúvali niektoré kultúrne a spoločenské akcie z bývalého kultúrneho domu/ zábavy, klubová činnosť ČsČK, Sväz žien, SZM, posedenia s občanmi/, pretože tento bol v uvedenom období neudržovaný a nevykurovaný .

Koncom 70.-tych rokov bola na priľahlom násype vybudovaná kovová krytá tribúna, umožňujúca úkryt pred vplyvmi počasia.

Po ukončenom predsedníctve pána J. Konečného prevzal vedenie TJ v roku 1981 pán Jozef Pánek. Ako dobrému organizátorovi sa mu darilo udržiavať činnosť TJ na veľmi solídnej úrovni. Hala slúžila nielen futbalistom, ale aj stolným tenistom a tiež gymnastickému oddielu žien. Počas jeho pôsobenia bola hala pripojená na inžinierske siete / voda,plyn /. Na tomto poste pracoval až do roku 1990, keď ho na kratšie obdobie vystriedal pán František Giertl. Dlhšie obdobie na tomto poste pôsobil pán Marian Čeri, ktorý predsedal v rokuch 1993 - 2013.

Veľmi solídne tu pôsobil /a dodnes pôsobí/ stolnotenisový oddiel pod vedením pána Viliama Vozára ml., ktoré hral v rôznych súťažiach. Najväčším úspechom bola jeho účasť v 3. celoslovenskej lige.

Vedľa športovej haly vzniklo v roku 2007 multifunkčné ihrisko, využiteľné v každom ročnom období na rôzne druhy športov.

V roku 2013 Telovýchovnej jednote opäť predsedal František Giertl, od roku 2014 až doteraz /2018 / vedie TJ pán Peter Pánek.

Pri futbalovom mužstve sa vystriedalo niekoľko trénerov, napr. Ján Mikulášik ml., Vincent Svíba a iní.

Títo však pôsobili v klube iba krátko. Najdlhšie, v rokoch 1996 až doteraz /2018/, čiže vyše 20 rokov trénoval mužstvo pán Peter Pánek. Momentálne, po reorganizácii súťaží, hrajú futbalisti v 7. lige.

Od roku 2002 sa na futbalovom ihrisku a v priľahlých priestoroch pravidelne usporiadúva súťaž vo varení gulášu pod názvom Guláš cup. V spolupráci TJ a prevádzkovateľa pohostinstva pána Vladimíra Zabáka ml. a pod patronátom mesta sa jedná o veľmi vydarenú spoločenskú akciu, populárnu v širokom okolí. V roku 2008 bol vraj dokonca utvorený celoslovenský rekord, keď na jednom mieste súťažilo takmer 70 družstiev.

Poznámka: Pri písaní tejto práce som pochopiteľne použil aj niektoré dostupné materiály, ktoré sa mi podarilo objaviť v časoch, keď som sa začal touto témou vážnejšie zaoberať. Ako som napísal už v úvode, bolo ich žalostne málo.

Uvádzam tri podstatné:

Nitra, vydaná v roku 1977, zostavil Jozef Fojtík, 7 riadkov napísal Laco Zrubec, str. 229.

Nitra, napísal Otmar Gergeyi, zmienka o Kyneku, asi 10 riadkov.

Odkryté dejiny /Staré Slovensko/, napísal Pavel Dvorák, stať Zoborské listiny, str 61.

V pokročilom čase, keď som už na túto tému začal rezignovať, sa akoby zázrakom objavili ľudia a publikácie, ktoré na základe štúdií uvedených autorov a v archívnych materiáloch mne nedostupných, výrazným spôsobom oživili môj záujem o rodnú obec. Uvádzam ich práce:

Milan Hromník: Pečeňadská pamätnica 1899-1999.

Peter Keresteš a kol: Lehota, monografia obce.

Miroslav Franko: Rodina Užovič.

Daniel Pavel: Zemepáni a významné rody v Lehote.

Vyjadrujem im týmto svoj obdiv a vďaku za ich prácu.

Zoznam osôb

ktoré žili a žijú v Kyneku a ktoré sa akýmkoľvek spôsobom významnejšie podielali na jeho spoločenskom živote.

Adamík Emil kostolník

Bisták Jozef spolupracovník OV

Bílik majiteľ krčmy

Boroth František predseda JRD

Buchala Štefan vedúci pohostinstva

Cúciková Mária ČsČK, SSŽ

Čeri Koloman kováč a podkováč

Čeri Ján organista a kostolník

Čeri Marian predseda TJ, člen výboru MZ

Drgoňa Vladimír člen OV č.14

Dúbrava Michal predseda ŠM Lukov Dvor

Fábry Michal učiteľ,riaditeľ miestnej školy

Fábryová vedúca vychovávateľka v ULVR

Fajčík Ján autor dreveného kríža na cintoríne

Gažovčjak Pavol st. poslanec MsNV Nitra

Gažovčjak Anton člen OV

Haver Felix člen HSĽS, gardista

Halás Vojtech člen výboru TJ

Hučková účtovníčka JRD

Giertli František predseda TJ Slovan Kynek

Košťál Gašpar predseda JRD

Karabín Ladislav predseda TJ, organista,divadelník

Konečný Jaroslav predseda TJ, organizátor akcie "Z"

Krčmár Ján poslanec MsNV, člen OV,kostolník

Križan Teodor aktívny člen OV

Kukučka František predseda občianskeho výboru

Kvetan Pavol predseda občianskeho výboru

Mihál Martin kultúrny aktivista

Mikač Jozef st. predseda MNV

Mihálik Ján predseda MNV,predreda JRD

Mihálik Jozef predseda OV

Mikulášik Tibor st. dlhoročný predseda OV

Mikulášik Miroslav dlhoročný poslanec MsZ Nitra

Orlík Július poslanec MsNV Nitra

Orlíková Margita aktívna členka ČsČK a SZŽ

Piller Michal grófsky záhradník

Pánek Jozef Predseda TJ, člen OV

Pánek Peter predseda TJ, futbalový tréner

Potančok Jozef člen OV

Potančok Ivan člen OV

Sapár Štefan st. predseda MNV

Sapár Štefan ml. člen výboru TJ, dlhoročný futbal.tréner

Skovaj Vojtech prededa JRD

Ševčík Michal grófsky záhradník a kolár

Ševčík Ivan st. dlhoročný člen TJ, člen OV

Šupka Ignác správca grófskych majetkov

Šupka Igor poslanec MsNV Nitra

Užovičová Mária členka OV, zastupujúca MsNV v OV

Varga Fridrich kostolník

Varga Dezider predseda OV

Vargová Štefánia knihovníčka,členka ČsČ a SZŽ

Vencel Ľudovít st. hospodár JRD

Vencel Milan poslanec MsNV Nitra, tajomník OV

Vozár Viliam st. člen OV

Zabák Vladimír organizátor Guláš Cupu

Zoznam ostatných významnejších občanov Kyneku.

Daloš Jaroslav predseda JRD Lehota

Drgoňová Zuzana psychologička

Drug Štefan spisovateľ, prekladateľ

Holec Stanislav profesor Univerzity Mateja Bela v B.Bystr.

Krčmárik Pavol pápežský prelát

Kadák Viliam zakladateľ volejbal. oddielu

Lavo Vladimír obch. diplomat v zahraničnom obchode

Lavová Margita pracovníčka MNV Nitre

Lavová Marta farmatologička

Mikulášik Milan riaditeľ Konopární v Nitre

Ševčík Milan Kňažský seminár, súbor Emerám Nitra

Štefanka Eduard riaditeľ ĽŠU Nitra

Užovič Miroslav riaditeľ ČSAO Nitra

Zoznamy sú uvedené v abecednom poradí, bez akademických titulov a končia sa rokom narodenia 1990.

Názvy skratiek

ČSAD Československá automobilová doprava

ČSAO Československé automobilové opravovne

ČsČK Českoslovenký červený kríž

HSĽS Hlinkova slovenská ľudová strana

JRD Jednotné roľnícke družstvo

ĽŠU Ľudová škola umenia

MNV Miestny národný výbor

MsNV Mestský národný výbor

MsZ Mestské zastupiteľstvo

OV Občiansky výbor

SZ Slovenský zväz žien

ŠM Štátny majetok

TJ Telovýchovná jednota

V Kyneku dňa 11.2.2018

Na záver.

Tento článok bol napísaný ako neúplná spomienka na ľudí, ktorí žili v Kyneku a tvorili tak jeho históriu približne do roku 2015. Po tomto termíne prichádza k pomerne rýchlej výmene obyvateľov, pretože Kynek a jeho priľahlé územie sa stáva lukratívnym miestom na výstavbu nových rodinných domov. Blízkosť mesta, jeho rýchla dostupnosť, ale zároveň jeho vidiecky charakter je lákadlom pre mnohé mladé rodiny. Vznikajú tak nové sídliská pod lesom a za kostolom, ale aj nové domy v starej časti Kyneku. Pre väčšinu týchto ľudí je však história obce úplne neznáma.

Veľmi ma mrzí, že v súčasnej dobe nie je na Kyneku človek, alebo skupina ľudí, ktorí by sa zasadili za vybudovanie protihlukovej diaľničnej bariery. Prekvapuje ma, že tunajší schopný ľudia, ktorí považujú Kynek za dobré miesto k životu sú spokojný s daným stavom.

Čas sa zastaviť nedá, ale história je večná. Iba ju treba poznať...

V Kyneku dňa 25.9.2020 Milan Vencel